Fotka z osláv 1050 výročia príchodu vierozvestcov.
Aktualizováno: 9. 4.
Tento vzácny obrázok z roku 1913 som našiel medzi maminými fotografiami, tak predpokladám, že je na ňom niekto z rodiny, lebo "cudzie" fotky mama neodkladala.
Pravdepodobne na pódiu sedí moja babka Mária Benčičová *1877, alebo niekde v dave je môj dedko Ján Benčič *1872.
Bohužiaľ, to si už nemám kde overiť.
Možno mi o tej fotke aj moja mama rozprávala, no nespomínam si.
Prečo to tu píšem?
Nuž preto, lebo dnes už ľutujem, že som tak málo a tak povrchne počúval pamäte svojich rodičov a starých rodičov.
V chlapčenských rokoch to boli pre mňa nezáživné rozprávky z prastarých čias. V dospelosti som nemal čas počúvať "nejaké historky", lebo som bol stále v kolotoči; pohltený prácou, o ktorej som bol vtedy presvedčený, že je zmysluplná a zamestnávalo ma aj neustále budovanie "rodinného sídla", s mylnou predstavou, že v ňom udržím rodinu pokope. Nezaoberal som sa tak "nepodstatnými" záležitosťami, ako je život mojich predkov – história môjho rodu.
Moji rodičia by mi radi rozprávali o svojom živote, o našich predkoch a zmenách, ktoré priniesol čas. Viem, že mi chceli odovzdať, to čo vedeli.
A vedeli toho veľa.
Oni totiž od svojich rodičov ešte s úctou preberali vedomosti o svojich koreňoch. Tak ako preberali starí rodičia od prastarých, prastarí od pra-prastarých …
Moja generácia však už začala podliehať materializmu a technokratizmu. Prerušili sme líniu generačného preberania poznatkov, skúseností a múdrosti predkov. Namiesto toho máme informačné médiá. Poskytujú nám plytkú zábavu a nekonečné more tendenčných informácií. Prijali sme z nich predstavu, že život predošlých generácií bol primitívny, nezaujímavý, ťažký ... „sedliacky“.
Osprostení novými informačnými a komunikačnými technológiami sme sa začali nadchýnať predstavou, že sme tá najchytrejšia generácia tohto sveta.
Označenie "sedliak" nadobudlo hanlivý význam. A my sme rýchlo zabudli, že ten sedliak dokázal uživiť seba, svoju rodinu a zásobovať potravinami aj "pánú a ludzí, co žijú v mjesce," aby nepodochli od hladu.
Stačilo obdobie jednej generácie, aby sme zabudli na to, že ten sedliak mal vo vlastnej hlave stáročné skúsenosti svojich predkov. Že poznal svoje korene, mal svoju vieru, rozumel ľuďom a prírode. Aj bez metodických usmernení Európskej komisie vedel celkom presne, čo má kedy a ako robiť. Nepotreboval vyhľadávať na googli kam sa má uberať, ako má žiť, aby zachoval svoj rod a jeho hodnoty.
Teraz, keď som už vypadol z „pracovného procesu“, sa pre mňa kolotoč tejto "civilizácie" pribrzdil a tak môžem jasnejšie vidieť to, čo som si pre náhlivosť života nestačil všímať ... alebo som to videl len cez optiku doby; rozmazane, zahmlene a deformovane.
Až teraz sa s námahou snažím skladať útržky rozprávania mojich rodičov, starých rodičov; spoznať v nich svoje korene a objaviť múdrosť predkov.
Skutočnú múdrosť – tú sedliacku; získanú životnými skúsenosťami a nie vyčítanú z akejsi Wikipédie alebo vygooglených blogov, čo vypotili najatí publicisti. (Už si neuvedomujeme ten priepastný rozdiel medzi kategóriami vedomostnej pyramídy; údaj<informácia<znalosť<múdrosť. Množstvo tendenčných informácií sa teraz vydáva za znalosť a znalosti vecí zbytočných pre život sa prezentujú ako múdrosť.)
… a kam asi tento čoraz silnejší prúd mediálnej manipulácie unáša naše deti, to nemám odvahu domyslieť.
Radšej sa vrátim k tej fotke, pri ktorej som si spomenul, čo moja mama rozprávala o dobe, keď dedko Benčič vyrábal kolesá na vozy, hral na kontrabas, krátko bol richtárom a ako babka spolu s Katarínou Brúderovou vyšívala veľký obrus pre Ferdiša Jurigu.
Z toho mi vychádza, že medzi ženami na tribúne by mala byť aj moja babka, no neviem ju tam nájsť.
Oživujem si spomienky na rozprávanie rodičov a porovnávam ich so záznamami v archívoch a kronikách. No záznamy sú ešte útržkovitejšie ako moje spomienky.
Z takýchto chabých úryvkov sa dá poskladať len veľmi fragmentový obraz. No aj z neho mi celkom jasne vyplýva, že naši predkovia žili zmysluplnejší a radostnejší život ako my.
Žili život, o ktorom teraz "vieme" už len to, čo nám podsúvajú médiá v službách vládnucich "elít".
Každý nastupujúci režim sa totiž snaží presvedčiť ľudí, že sa im žije lepšie ako v tom predošlom. Tento súčasný navyše aj mimoriadne účinne bagatelizuje hodnoty a normy našich predkov. Popiera prirodzenú pravdu o človeku, naše overené hodnoty a zosmiešňuje ich pred mladou generáciou. Programovo ničí korene, z ktorých vyrastáme.
Naši predkovia dobre vedeli, že keď sa porušia korene akokoľvek veľkého a silného stromu, tak začne odumierať.
Aj preto na sviatok Cyrila a Metoda spievali: "DEDIČSTVO OTCOV ZACHOVAJ NÁM PANE".
Comments