Moji starí rodičia uchovávali rodinné fotografie v škatuľke previazanej farebnou stuhou. Boli pre nich niečo ako relikvia.
Neskôr, keď sa fotografovanie trochu rozšírilo a fotiek bolo čoraz viac, uchovávali ich naši rodičia usporiadané v albumoch. Keď som si ako chlapec prezeral tie obrázky z ich mladosti, fotografie ich priateľov a známych, ochotne mi k nim rozprávali príbehy. A ja som ich rád počúval. Tak som spoznával časy ich mladosti, ich priateľov a v pamäti mi utkveli zaujímavé príbehy.
Bez tých príbehov by boli fotky v albumoch len staré obrázky z minulosti. Určite by som si ich tak  nevážil a nie je vylúčené, že by raz skončili v nádobe na smeti.  
Pri dnešnom pretlaku obrazových informácií a úpadku osobnej komunikácie (aj v rámci rodiny) je dosť pravdepodobné, že naši vnuci nebudú mať ani z ďaleka taký vzťah k zažltnutým fotkám o ktorých nič nevedia. Staré albumy zaniknú a s nimi sa stratia aj spomienky na našich blízkych, ich priateľov, na ich životné príbehy, na ich dielo.
A časom sa stratia spomienky aj na udalosti z nášho bežného života a svet v ktorom sme žili. Možno to nikomu nebude chýbať, lebo čo nepoznáme, je nám ľahostajné. Domnievam sa však, že to bude na škodu našich potomkov a nevďačné voči našim predkom.